Časopisy
Hlavná stránka Zborník slohových prác B O C H N Í K šk. rok 1992/93
Zaujímavé odpovede žiakov 7. ročníka na otázku: Č í m j e p r e t e b a l i t e r a t ú r a ?
Literatúra je pre mňa ako slniečko, ktoré je pre nás všetkých veľmi dôležité a príjemné. Katka Budovcová, VII. tr.
Literatúra je pre mňa niečo veľmi veľmi krásne, čo sa ani slovami vyjadriť nedá. Lucia Žirková, VII. tr.
Literatúra je podľa mňa umelecké dielo, v ktorom môže byť umelcom každý človek. Janka Balážová, VII. tr.
Literatúra je pre mňa ako orol, ktorý lieta ponad kraje a ktorý všetkých upútava svojou majestátnosťou a krásou. Mária Plošická, VII. tr.
Literatúra je pre mňa ako včielka, ktorá letí do výšav a sadá na malý nežný kvietok. Danka Roziaková, VII. tr.
D N E Š N É S E L A N K Y sebechlebských žiakov /na motívy básne J a r o s l a v/
HRA NA PASTIEROV:
Na paši
Bolo ráno. Bača a ja sme sa vybrali s ovcami na pašu. Slnko sa predieralo spomedzi oblakov a ovce sa veselo pásli. Akosi sme prirýchlo zdriemli pod košatým stromom. Zrazu mi spadla na nos kvapka dažďa. Aj baču hneď prebrala ďalšia. A hneď mi vraví: - Nože, dievča, poďme ovce zahnať do ohrady. Čo nevidieť príde búrka. - Šikovne sme ovce zahnali dp ohrady a potom sme sa išli schovať s bačom do koliby. Cez malé okienko som sa dívala, či ešte prší. Občas sa silno zablyslo, zahrmelo. Ale bola to len malá letná búrka. Ako rýchlo prišla, tak rýchlo aj odišla. Hneď sme s bačom išli do košiara pozrieť, či máme všetky ovce. Bisťu! Rátam raz, druhýkrát, jedna ovca chýba. Treba ju ísť pohľadať do blízkej hory. Ešteže tu bol Dunčo! Išiel s nami náš verný kamarát. Mala som ho veľmi rada, bol to dobrý pes a veľmi múdry. S brechotom od nás odbehol. Išli sme za ním. Odrazu bol naspäť. Volal nás ďalej. Až nás doviedol k akejsi jame. Tam ležala stratená ovečka. Mala poranenú nôžku, krivkala, a tak ju bača vzal do náručia. A Dunčo šťastný len veselo krútil chvostíkom.
pastierka Žofia Zubeková, VII. tr.
Na pastve s husami
Bol krásny jarný deň. Slniečko sa spoza belasých mrakov usmievalo a šteklilo už od rána usmiate tváre. Hneď ráno som sa vybrala s naším kŕdľom husí na lúku. Okolo mňa sa ozýval štebot vtákov, v diaľke tíško šumela hora a celkom blízko zurkotal strieborný potôčik. Stromy čerešní boli práve v pukoch a nádherne rozvoniavali. Husi mi priam bežali na krásnu hebkú zelenú pažiť. Potom sa už kľudne pásli. Sadla som si pod jednu z rozkvitnutých čerešní a trochu som si zdriemla v mäkkej trávičke. Zrazu ma z krásneho a príjemného snenia prebral gagot husí. To sa môj kŕdlik vadil v potoku s ďalším kŕdľom. Musela som zasiahnúť. Rozohnala som najväčších nezbedníkov gunárov, zohnala som svoj kŕdeľ dohromady a prútikom som ich hnala k domu. Domov sme sa dostali už šťastlivo. Veď takéto príhody sa stávajú najmä tým, ktorí si radi zdriemnu.
pastierka Michaela Labudová, VII. tr.
Na lúke
Za včasného rána som sa vybrala na lúku s husami. Bolo tam nádherne. Lúka plná kvetov a v ich kalíškoch veľa veľa usilovných včielok. Len taký bzukot. To bola muzika. Jedna z najkrajších. Husi sa mi spokojne pásli a ja som si zatiaľ natrhala plné ruky voňavých kvietkov. Uvila som si z nich pekný venček. Pritom som stále dávala pozor na husi. Unavená som sa po chvíli pobrala s húskami domov. Venček bol síce zvädnutý, ale husi sa mi dobre napásli. A to je pre pastierku to najdôležitejšie.
pastierka Eva Kempová, VII. tr.
Naše ove a barany
Jedného dňa ma poslal starký aj s mojím bratrancom Edkom pásť dvoch malých baranov a tri staré ovce. Zobrali sme si dve rozkladacie stoličky a na hranie sedmové karty. Ovce sme zahnali na veľkú lúku. Stoličky sme rozložili pod košatými stromami a sadli sme si na ne. Chvíľu sme sa rozprávali. Keď sme prebrali všetky témy, spomenuli sme si na karty. Začali sme veselo hrať. Naše ovečky a barany sa pokojne pásli.
pastierka Daniela Roziaková, VII. tr.
Na zelenej lúke
Žijem na konci 19. storočia a som veľmi chudobná pastierka. Preto pasiem husi u bohatého sedliaka. Ráno musím veľmi skoro vstávať, lebo lúka, kde chodím s húskami, je dosť ďaleko. Pasiem každý deň. Mojim húskam veľmi chutí zelená trávička. Veľmi sa na ňu tešia, a preto ma každé ráno s veselým gagotom vítajú. Ale na lúku nechodím iba ja, chodia sem aj iné dievčence. S nimi sa potom hrávam rôzne hry. Niekedy sa priveľmi vžijeme do hry. Takmer zabudneme na húsky. A keď si na ne spomenieme, tie sú nám už dávno preč v potoku. Potom ich musíme hľadať, lebo sa nám pomiešajú kŕdle. A beda, keby sa mi stratila čo len jedna húska. Potom by gazda strašne kričal a veru by som aj dostala. Takýto je môj život u gazdu, ktorého ľudia skupáňom volajú.
pastierka Jana Balážová, VII. tr.
Na pastve
Bolo to už dosť dávno, keď som bola menšia, ale pamätám sa na to, akoby to bolo včera. Vybrala som sa s ockom pásť kŕdeľ ovečiek. Vzali sme so sebou aj nášho psíka Bela. Slniečko nám pekne svietilo a ja som bola veľmi zvedavá, čo bude, až prídeme na lúku. Naše ovečky už ako keby samy vedeli, kam chceme ísť. Prešli sme cez malý lesík, konáre suchých stromov nám prašťali pod nohami a stromy sa pyšne týčili takmer k nebu. Blízky potôčik nám spevavo žblnkal do kroku. Ovečky nás priviedli na pastvu. To bola krása! Tráva bola smaragdovozelená, žiarivá. Ovečky si veselo pochutnávali na výdatnej tráve a my s naším Belom sme sa hrali a šantili. Ani sme sa nenazdali a deň prešiel ako voda. A tak sme o chvíľu s ockom a "kamoškami" ovečkami a "kamošom" Belom kráčali spokojní k dedine.
pastierka Katarína Budovcová, VII. tr.
Na zelenej lúke
Som pastierkou u bohatého gazdu, ktorý je veľmi lakomý. Každé ráno vyháňam húsky na pašu a vraciam sa až v podvečer. Celý deň pasiem, hrám sa s húskami, a pritom pozorujem krásnu prírodu. Každý deň je pre mňa iný a každý deň niečo zaujímavé zažijem. Dnes som toho zažila naozaj dosť. Bola som pod oknami obecnej školy a počúvala som tam. Každé dievča chodí do školy, len ja nie, lebo náš gazda je taký lakomý, že by si dal za jeden deravý groš aj koleno vŕtať. A tak ma do školy nedal. Rodičov nemám, som úplná sirota. A tak občas načúvam pod oknami školy, čo sa deti učia. Veľmi sa mi to páčI. A tak veľmi by som chcela chodiť do školy...
pastierka Lucia Žirková, VII. tr.
Biele ovce
Som starý bača. Už pekných pár rokov pasiem ovce na tomto salaši. Každý deň ich vyháňam na pašu. Mám aj dobrého priateľa - psíka Dunča. Ten mi vo všetkom pomáha. Zaháňa ovce a dobre ich stráži. Vždy ráno ich spolu s Dunčom vyženieme na pašu. Všetky sa rozbehnú naokolo. Potom sa ticho pasú. Ja si zatiaľ sadnem pod starý smrek, ktorý je na začiatku blízkeho lesa a popiskujem si na píšťaľke. Občas si aj zaspievam. Obdivujem krásnu tmavú horu, lúku, kopce v diaľke I celú krajinu. Obloha je čistá, lietajú po nej vtáky a motýle. Srnky sa prechádzajú po lúke a za nimi behajú malé srnčiatka. Nestačím si ani všetko dobre poobzerať, zatiaľ sa aj zotmie. Treba rýchlo ovce zohnať do košiara. Tie si ticho ľahnú a zaspia. A ja sa ešte s Dunčom prechádzam popri salašI. Je to vždy naozaj krásne. Ale slnko už zapadlo, z lesa počuť kukanie kukučiek a aj ja sa musím pobrať spať.
bača Mária Plošická, VII. tr.
ČO JE TO I D Y L A ?
IDYLA je vrana, ktorá lieta po svete. A všetko, kade preletí, zakvitne kvetmi. Ľudia sa tešia, spievajú a tancujú. A vo všetkom si pomáhajú. Je to zvlástna vrana, ktorá roznáša šťastie.
Mária Plošická, VII. tr.
IDYLA? - Podľa mňa slovo Idyla znamená vlastne prezývku známej čarodejnice Adely, ktorá začarovala aj svojho obľúbeného kocúra Maximiliána na krásny kvet, ktorý my ľudia voláme Kamenná ruža. A ten kvitne po celý rok aj v záhrade čarodejnice Adely. Teda Adela = Idyla.
Mária Plošická, VII. tr.
Podľa mňa je idyla niečo ako báseň alebo poviedka. Veľmi príjemná, oddychvá. Ale aj človek môže byť idylický. Je to človek veľmi pokojný a v každom smere vyrovnaný. Idyla je pre mňa pohoda, rekreácia a oddych. Idyla môže panovať aj v rodine. Je to rodinná idyla - pohoda, vernosť, nerozlučnosť a rodinný pokoj. Idyla - to je pani Pohoda.
Janka Balážová, VII. tr.
Bolo raz jedno dievča, ktoré sa volalo IDA. Ida vedela krásne spievať o prírode a rozprávať zaujímavé príhody o vtákoch, o lese a lesných zvieratkách. Jej domovom okrem malej milej dedinky boli aj hory, kde poznala každý chodníček, každú čistinku. Ľudia v dedine ju mali veľmi radi. Raz prišiel do dediny cudzinec a pýtal sa ľudí, či poznajú tú a tú. Volá sa myslím Idyla, či ako. Idyla? Hovoria si ľudia... No veď to nemôže byť nik iný, veď je to naša Ida. Odvtedy ju všetci volajú Idyla.
Michaela Labudová, VII. tr.
Názory piatakov na pravdepodobný vznik ich priezvisk
Raz jeden starý dedko nemal žiadne priezvisko, a preto dlho chodil po svete, aby dáke to priezvisko našiel. Priezvisko nenašiel, ale našiel akési semienko, a tak si ho vzal domov. Dedko bol taký chudobný, že mal iba malý domček. Nemal ani záhradku. To nájdené semienko si zasadil pred domček. Čo nevidieť vzklíčila malá rastlinka. Dedko sa o ňu staral, polieval ju, okopával a zhováral sa s ňou. O niekoľko rôčkov mu z rastlinky vyrástol zdatný strom. Bola to krásna lipa. A s lipou našiel dedko aj svoje priezvisko Lipnický.
Lucia Lipnická, V. tr.
Bol pekný letný deň. Malý Miško mal rád černice. Vždy čakal, kedy jeho mamička odíde do roboty a on zostane iba so starkou. Stále dobiedzal: "Starká, starká, ja chcem černice!" Starká to už nemohla počúvať, sadla si k malému Miškovi a povedala mu: "Počúvaj, niečo ti porozprávam, ty maškrtník! Poviem ti príbeh o jednom zlom a nepodarenom nezbedníkovi. Ten chlapec mal tiež rád černice ako ty, až jedného dňa na svoju veľkú maškrtnosť doplatil." "To som zvedavý ako," zašomral Miško, "počúvam ťa starká." "Jeho mamka mu často radila, clapče, nejedz toľko tých černíc, premeníš sa na vranu, vyletíš ako vrana a zahynieš od hladu." "Ale chlapček nedbal na matkine slová. A keď ona odišla do roboty, hneď sa vydal na cestu za černicami. Ale ako odtrhol jednu černicu, premenil sa na vranu a vyletel vysoko, vysoko..." A odvtedy ľudia jeho mamku volali Vyletelová. Darmo za ním smútila jeho mamka. Chlapček Vyletel a nikdy viac sa nevrátil.
Júlia Vyletelová, V. tr.
Bol raz jeden človek, ktorý nemal peňazí a nemal ani rodinu. Vždy na Vianoce chodieval ako Mikuláš. Tak si trochu zarobil na živobytie. Chodieval na Štedrý večer popod okná a rozdával deťom drevené hračky, ktoré sám vyrábal. Deti vždy keď ho zbadali, radostne kričali: "Mikuláš ide! Mikuláš ide!" A takto vraj vzniklo priezvisko mojich predkov Mikuláši. Samozrejme som si to len vymyslel.
Miroslav Mikuláši, V. tr.
Raz jeden človek nychytal veľa škorcov. Rozhodol sa, že ich pôjde popredať na trh. Stretol ho cestou starší muž s bielou bradou a spýtal sa ho: "Čo škorce?" "Nie, starký, predávam škorce." Keď starček porozumel, kúpil od neho všetky škorce, ale ľudia, čo išli okolo mu už dali priezvisko Šorec.
Jaroslav Šorec, V. tr.
Bola raz jedna rodina. V tejto rodine boli najobľúbenejším jedlom obyčajné párky. Každého, koho sa z tej rodiny opýtali, ktoré z jedál má najradšej, vždy odpovedal: Párky. Začali ich teda volať Párkovci alebo Párovci, ale to sa tej rodine nepáčilo. Ale keďže sa z párkov vždy riadne parilo a táto rodina rada parila aj parené buchty a v parákoch parila výborné parené polievky, začalo sa k nim volať do Parillov.
Veronika Parillová, V. tr.
S tetou Terkou
Volám sa krtko Slavko. Mojím domovom je už niekoľko rokov podzemie. Celé dni si chodím hore - dolu a kyprím svojím rypáčikom zem. Ach, aký som len užitočný! Keď vám mám tak povedať, pod zemou sa cítim skutočne ako ryba vo vode. Nie všetci ľudia ma však majú radi. Ale s tetou Terkou to je iné. Tá ma priam zbožňuje! Jedného dňa sa mi však prihodila táto dosť nemilá príhoda. V záhrade, ktorú som si deň predtým dopredu vyhliadol, bola pekná zelenina. Chcel som ju trocha skypriť, no nevšimol som si, že ju už okopáva teta Terka. Tá teta Terka, no predsa moja najlepšia kamarátka. Ale čo sa nestalo! Práve opakom motyky roztĺkala akúsi hrudu, keď som sa jej priplietol do cesty. A ona namiesto po hrudke, po mojej hlavičke. Zacítil som strašnú bolesť, trošku som skríkol a potom som omdlel. Keď som sa prebral, skláňala sa už nado mnou Terka s lekárničkou. Ranu mi vyčistila a ošetrila nejakým balzamom. Teraz to už neboleo, bolo to stŕpnuté a opuchnuté. Teta mala v očiach slzy. Tvár skrivenú od bolesti, ktorú prežívala spolu so mnou. "Ach, prepáč, Slavko, ja som nechcela..." To je jasné, že som jej odpustil.
Michaela Labudová, VII. tr.
O krtkovi Bonifácovi
V jeden sychravý jesenný deň sa krtici mamičke Haničke narodilo malé kŕťatko. Aj keď vonku bolo počasie ani nie pre psa, vnútri u krtkov bolo príjemné teplučko a vládla tam príjemná rodinná nálada. Mamička Hanička dala malému kŕťatku meno Bonifác. Typické meno pre malého krta. Otec krtko sa ním hrdo pýšil. Veď I on sa volal Bonifác. Ba dokonca i dedo a pradedo mali toto krásne a slávne krtkovské meno. Keď ho otec krt prvý raz uvidel, s nadšením zvolal: "To je ale prekrásne dieťa!" Mamička Hanička mu s láskou prisvedčila, so spevom ho kolíše na kolenách, zatiaľ čo otec krt naznáša plno všelijakých dobrôt. Bál sa, aby malý Bonifác nebol ani chvíľku hladný. Neskôr, keď Bonifác už trocha podrástol, bol vám z neho poriadny beťár. Raz sa mu stala takáto príhoda. Chcel spoznať svet, a tak sa sám vybral tam hore - čiže do sveta. Nemohol však nič tušiť, že sa ich domček nachádza pod nádherným ovocným sadom. Vytrčil von hlávku - a bác! Veľké červené jablko mu padlo rovno na hlavu. Skoro ho prizabilo. "Au!" zastonal, "bijú ma, mamička, kde si?" Nik sa mu neozval, a tak opäť skryl zranenú hlávku pod zem. A najbližšími chodbami sa vrátil fňukajúc naspäť domov. Mamička mu zranenú hlávku ihneď ošetrila, obviazala obväzom a on si už len šťastne hundral: "Už nikdy viac do sveta bez mamičky nepôjdem! Veru tak!"
Eva Kempová, VII. tr.
Na lúke
Najprv som otvoril jedno oko. A videl som slnko. Ja - malý mravec Miro. Keď som otvoril druhé oko, videl som nádhernú lúku, zelené sady a prekrásny potôčik. Po zimnom spánku som sa ledva postavil na nohy. Poriadne som sa povyťahoval a začala jarná rozcvička. Pobehal som takmer celú lúku. Iba do vody sa mi nechcelo. Lúka sa veľmi smiala, lebo ju moje behanie a lozenie "strašne" šteklilo.
Braňo Šušovica, VI. B tr.
"Preháňačky"
Môj spolužiak Miro má očI ako krtko, ušiská dlhé ako slon africký a nos ako tá najväčšia tekvica v našej záhrade. Je dlhý vari dva kilometre a široký ako celé Sebechleby. Vlasy má ako vrabčiak po bitke, sfarbené do červeno-fialova. Chodí v roztrhaných džínsoch, ozdobených pestrými záplatami. Celý Tom Sawyer. Je lenivý ako voš a z úst sa na mňa ceria zubiská ani lopata. Topánky má každú inej farby, nečistené dva roky.
Braňo Šušovica, VI. B tr.